Vlasy aj brada mu už vekom zbeleli. Podgurážený štamgast v jednej košickej krčme mu dokonca povedal, že vyzerá ako „starec a more„ – zrejme splnil jeho predstavu o tom, ako asi vyzeral rybár Santiago zo známej Hemingwayovej knihy. Milan Desiatnik na svoje rozhlasové pôsobenie spomína rád, ale dnes sa už venuje svojej celoživotnej láske – ovocnej záhrade. V tej trávi väčšinu roka, a to aj napriek tomu, že nosí na chrbte pomyselných osem krížikov. Jubilujúcemu rozhlasu želá dobrých redaktorov a zaujímavé témy. Rozprávala sa s ním Tonka Dešková.
A ako ste to mali s prechodom na novšiu techniku. Niektorých kolegov zaskočilo, keď museli svoje materiály strihať zrazu sami ...
Tak to nebol môj prípad. Naopak – niekoľko strihačiek mi vyčítalo, že som ich odstavil od roboty. Ja som prišiel do redakcie s nahrávkou a bežne som musel aj dve-tri hodiny čakať, pretože strihali materiál niekomu inému. Tak som si začal strihať sám, keď boli voľné stroje. Dodnes sa Miro Talavašek smeje, že som ho učil pásy oboma rukami naraz pustiť, až lietali vzduchom. Keď sme si začali strihať sami, tak strihačky postupne poprepúšťali – myslím, že najdlhšie tam slúžila pani Bauerová. Spomínam si, keď som prišiel zo zasadnutia Krajského výboru strany a všetko to muselo ísť čo najrýchlejšie do vysielania, bolo málo času, tak už mi išla naproti – utekajte vysielať, ja to postrihám. A postrihala to perfektne.
Takže vy ste boli rád, keď prišla nová technická doba ...
Rozhodne. Spomínam si na tie staré Uhry. Tie vážili kilá, ľudia mali zničené chrbtice z toho, že ich museli vláčiť. Ja som veľmi uvítal príchod počítačov – nahrávku som strihal už cestou zo služobky, v aute. Bolo to rýchle a veľmi ma bavilo, že sa dalo zo zvukov odstrániť doslova každé chybné písmeno. Zavedenie počítačov na strihanie bola vynikajúca vec.
V čase vášho šéfovania tímu spravodajstva a publicistiky ste spolupracovali s ľuďmi zo všetkých regiónov východného Slovenska. Ako sa to vtedy robilo?
To bolo všetko o telefonátoch, ktoré sme prepísali na správu. Neskôr sa ich zopár našlo, s ktorými sme ich správy aj nahrali – ale boli to úplné začiatky nahrávania telefonátov. Ja som si v Tuzexe kúpil magnetofón, vyšpekuloval som napojenie na telefón a niektoré rozhovory sme nahrávali. Takto som napríklad pokrýval Festival mládeže a študentstva, ktorý sa konal v Moskve. Podarila sa mi vtedy veľká vec – na prvom festivale v Prahe bol aj bývalý riaditeľ Tutko a ja som si vymyslel, že zoženiem všetkých delegátov tohto stretnutia mládeže. Bola to detektívna práca – zistiť, kde všetci tí ľudia sú, zháňať kontakty. Niektoré sa podarili rýchlo, niektorí sa presťahovali... Ale ja som mal všetky záznamy nahraté a púšťali sme ich všetky.
Bolo pre vás ťažké sa rozlúčiť s rozhlasom?
Ťažko povedať. Viete, bolo to dosť vyčerpávajúce – ja som do rozhlasu chodil vždy už pred piatou, aby – ak napríklad zaspí moderátor, ktorý mal vysielať – aby som si namiesto neho sadol za mikrofón. Riaditeľ Rezník mi vždy hovoril, že ma v rozhlase nepotrebuje mať o piatej, ale o deviatej na porade. Ale ja som chodil na piatu....
Do dôchodku ste odišli pred viac ako dvadsiatimi rokmi – keď sa na to s odstupom dívate, čo vám rozhlas dal, a čo, naopak, vzal?
Rozhlas nebol môj vysnívaný životný cieľ, ale myslím si, že som určitú stopu zanechal – dodnes stretávam ľudí, ktorí si na moje meno a na môj hlas spomenú. Dokonca vedia, že som vysielal utorkové rána. Tak to mi dal – taký dobrý pocit. A čo mi vzal? Tak na to si už nespomínam ....
