technický riaditeľ, rádioamatér, amatérsky astronóm
Dátum narodenia: 3. 8. 1907 Pukanec, okr. Levice
Dátum úmrtia: 7. 10. 1995 Košice
manželka Rada ŠUBOVÁ, rod. Treskoňová (1921 – 2009) – herečka, režisérka v košickom štúdiu Slovenského rozhlasu (v rokoch 1948-1984)
dcéra Hana MAKOVICKÁ, rod. Šubová (*1942) – herečka, režisérka v košickom štúdiu Slovenského rozhlasu (v rokoch 1971-2005)
Životopis
V roku 1926 absolvoval Vyššiu školu strojnícku v Bratislave. V apríli 1931 sa stal prvým Slovákom, ktorý získal licenciu rádioamatéra (volací znak OK3SP). Po získaní štipendia na zahraničné štúdium od Krajinského úradu v Bratislave odišiel v roku 1932 na šesťmesačný pobyt v Drážďanoch, k významnému prof. Heinrichovi Barkhausenovi.
V roku 1933 úspešne ukončil štúdium na Elektrotechnickej fakulte Vysokého učení technického v Brne. Stal sa prvým slovenským inžinierom slaboprúdovej elektrotechniky. Za pomoci Dr. Júliusa Randýska ho 1. júna 1934 zamestnali v bratislavskej pobočke Radiojournalu, kde zastával funkciu operátora vysielacej techniky. Odtiaľ bol k 1. júnu 1936 preložený na ústredie Radiojournalu v Prahe, kde ho pridelili k Ing. Kleinovi do tzv. Laboratória, ktoré sa zaoberalo hlavne akustickými úpravami rozhlasových štúdií.
Zažil prezidentov 1. Československej republiky
S. Šuba bol prítomný pri vysielaní i nahrávaní významných osobností vtedajšieho verejného života, vrátane prezidentov T. G. Masaryka a E. Beneša. Iba raz počas svojho pražského pôsobenia bol svedkom návštevy prezidenta E. Beneša v štúdiu, keď sa jeho prejav vysielal priamo. Posledné „živé“ vysielanie zažil S. Šuba v jednom z najtragickejších momentov československej histórie, pri vyhlasovaní kapitulácie ČSR po mníchovskom diktáte na jeseň 1938.
Spoluzakladateľ evakuovaného košického rozhlasu v Prešove
Po mníchovských udalostiach v roku 1938 Samuela Šubu preložili do Prešova. 2. januára 1939 tam nastúpil do evakuovanej košickej odbočky Radiojournalu vo funkcii technického správcu. Spolu s riaditeľom Antonom Prídavkom začali budovať rozhlasové štúdio v Prešove, v priestoroch divadla sídliaceho v budove hotela Savoy. Ďalší personál štúdia tvorili už len technik Ján Gabko, ktorý mal jediný linkový zosilňovač na batérie a dva Marconiho 8-boké mramorové mikrofóny typu Reiss a telefónny prístroj, administratívna pracovníčka Helena Dzubáková a upratovačka pani Štróblová.
Po rozbití Československa v marci 1939, prišiel slovenský rozhlas o signál presného času, ktorý sa dovtedy prijímal z pražskej hvezdárne. Zásluhou Ing. Šubu sa od 22. mája 1939 začal z Prešova opäť vysielať časový signál. Riadili sa ním aj Slovenské železnice.
Prešovské štúdio zabezpečovalo aj národnostné vysielanie, najmä ukrajinské. Redakciu viedol Andrej Rudlovčák. Zabezpečovali prenosy z gréckokatolíckych kostolov a škôl - hlavne zborové spevy a pásma, zriedkavo aj samotné bohoslužby. Prešovský rozhlas sa neraz podieľal aj na reláciách nemeckého oddelenia Slovenského rozhlasu, napríklad na prenosoch zo zhromaždení Deutsche partei, akým bola na jeseň 1943 početná manifestácia v Kežmarku, na ktorej vystúpil Franz Karmasin, vodca karpatských Nemcov na Slovensku.
Rozhlasová technika z Prešova, neplánovane použitá pre vysielanie Slobodného slovenského vysielača
Samuel Šuba začiatkom augusta 1944 odviezol a namontoval „vagón“ techniky z Prešova do Evanjelického Spolku v Banskej Bystrici, a vrátil sa do Prešova.
Spomína, ako mu ráno 30. 8. 1944 telefonoval Ing. Karol Dillnberger z Banskej Bystrice, aby mu poradil, ako sprevádzkovať rozhlasové zariadenie, ktoré tam namontoval. Dôvodom bolo, že chceli odtiaľ ihneď začať vysielať. „Pred 11. hodinou sme dostávali z Bratislavy moduláciu po vysokofrekvenčnom vedení cez Banskú Bystricu až do chvíle, keď mali spustiť svoje prvé vysielanie pracovníci budúceho Slobodného slovenského vysielača o 11. hodine. Prešov išiel sám so svojím programom a nepripojil sa na Banskú Bystricu.“
Samuel Šuba považuje za jeden z najdramatickejších dní v rozhlase 31. august 1944, keď vo večerných hodinách bolo štúdio v Prešove obsadené nemeckým vojskom a okamžite museli prerušiť vysielanie. Poručík Wegener pred neho položil mapu Banskej Bystrice a chcel, aby mu ukázal, kde je štúdio, odkiaľ sa vysiela. Samuel Šuba tvrdil, že nič nevie. Nakoniec zotrval v Prešove do začiatku novembra, keď nastúpil na liečenie do Piešťan. Posledný záznam technickej prevádzky z Prešova je z 2. decembra 1944. Po tomto dni začalo sťahovanie prešovského rozhlasu do Banskej Bystrice.
Obnova zničených rozhlasových zariadení
Od apríla do júna 1945 pracoval S. Šuba na vysielači Slovenskej národnej rady v Košiciach. Povereníctvom SNR pre informácie bol 14. septembra 1945 menovaný za technického riaditeľa Československého rozhlasu v Bratislave a do tejto funkcie nastúpil 1. 10. 1945. Významne sa podieľal na obnove technického zariadenia v bratislavskom rozhlase, ktoré pri ústupe poškodili Nemci. V roku 1947 sa stal vedúcim technického ústredia v Bratislave, kde mal na starosti aj plánovanie výstavby budovy rozhlasu v Bratislave v nových priestoroch na vtedajšej Legionárskej ulici.
Ako sa možno dočítať zo zápisnice Národnej správy z 20. marca 1947, Samuel Šuba zastupoval Československo na dôležitom medzinárodnom podujatí, ktoré malo zásadný význam pre rozvoj rozhlasového vysielania po 2. svetovej vojne: „NS povoľuje cestu riad. Ing. Šubovi na schôdzku technickej sekcie OIR v Monte Carlu v dňoch od 9. -14. apríla t. r. už aj z tých príčin, že sa jedná o takú dôležitú vec, ako je pridelenie vĺn.“ (OIR - Organisation Internationale de Radiodiffusion , Medzinárodná organizácia rozhlasového vysielania – pozn. red.)
Návrat do Košíc
Po štvorročnom pôsobení v Bratislave sa Samuel Šuba opäť vrátil na východné Slovensko, kde od 1. mája 1949 zastával funkciu technického šéfa košického rozhlasového štúdia. Svoju rozhlasovú kariéru ukončil 31. mája 1954, na deň presne po 20 rokoch práce od svojho nástupu do tejto inštitúcie.
Následne sa od 1. júna 1954 zamestnal ako odborný asistent na Vysokej škole technickej v Košiciach (t.č. Technická univerzita v Košiciach – pozn. red.), odbor banského inžinierstva, neskôr ako inžinier I. stupňa a samostatný odborný pracovník na Katedre fyziky (TUKE) a pred odchodom do dôchodku (1971) pôsobil na Katedre experimentálnej fyziky Univerzity P. J. Šafárika (UPJŠ) v Košiciach.
S. Šuba spolupracoval na výstavbe Hvezdárne na Skalnatom plese, vytvoril niekoľko modelov patentov Jozefa Murgaša, venoval sa chronometrii. Publikoval odborné články o televíznej technike, bol aj autorom niekoľkých patentov, ku ktorým patril i nový spôsob diferenciálneho kľúčovania telegrafných vysielačov.
mv
Samuel Šuba - 100 rokov košického rozhlasu - Rádio Regina Východ - STVR
