Ak niekto prekoná akúkoľvek traumu, má pocit, že nikto iný nepochopí, čo zažil, ak tým neprešiel tiež. Mnohí, samozrejme, vnímajú následky traumy u človeka a dokážu chápať konanie, ktoré z traumy u toho človeka vyplýva. Je však možné preniesť príznaky a správanie z prežitia traumy aj na svoje deti alebo dokonca vnúčatá? A môžu potom ony ďalej prenášať príznaky pozdĺž rodinnej línie? Takto „dedená“ trauma, teda transgeneračná trauma je téma, ktorej sa budeme chvíľu venovať v kontexte holokaustu. So psychologičkou Luciou Vargovou Ištvanikovou sa o tejto téme rozprávala Slávka Ivančová. Zaujímalo ju, ako nás – potomkov – môže ovplyvniť trauma našich predkov:
Transgeneračná holokaustová trauma 1 Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.Trauma rodiča ovplyvňuje jeho následné spôsoby a správanie; spôsob, akým podvedome učí svoje dieťa rozmýšľať a správať sa v dospelosti. Stáva sa, že hoci dieťa o traume rodiča v minulosti nevie nič, trpí príznakmi nadmernej bdelosti, úzkosti, nekonzistentnými náladami, depresiami, prípadne má narušený „zmysel pre seba“, nedostatok identity alebo aj pretrvávajúce zdravotné problémy. Napríklad matka chce milovať svoje dieťa, ale je na míle ďaleko od neho bez toho, aby chcela byť, a je emocionálne chladná. Hoci sú prejavy individuálne, transgeneračnú traumu je možné v sebe objaviť a liečiť. Ako je možné z traumy von alebo ako sa s ňou konfrontovať, sa pýtala Slávka Ivančová psychologičky Lucie Vargovej Ištvanikovej. Bola zvedavá aj na to, či je dobré po toľkých desaťročiach vôbec ešte o holokauste s preživšími hovoriť?
Transgeneračná holokaustová trauma 2 Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
